Je sobota, pol piatej ráno a ja sa za tmy pomaly vykrádam z domu. Dnes mám jedinečnú šancu konečne pokoriť Horala Krejzi. Pred dvoma rokmi ma zradila technika, pretože som porušil jedno z bikerských prikázaní- „nevymeníš na biku nič tesne pred pretekmi“. Vymenil som kazetu, a tá sa po 5-tich kilometroch rozsypala. Minulý rok zasa zaúradovalo počasie. Dážď od začiatku až do konca, blato všetkých druhov a konzistencií a zima (nie Ivan :)) preriedili štartové pole natoľko, že do cieľa dorazila necelá polovica.
Tentoraz je ale všetko inak. Bike je ako-tak prichystaný už týždeň, Dr.Iľko  hlási pekné počasie a aj organizátori v mene novinky - 3 dňového etapového preteku upravili trasu Krejzi zo 115 na 84km. Nič teda nebráni tomu, aby som konečne prešiel cieľom a spravil si ďalší zárez na vidlici.

Na stanici som s predstihom, a tak chvíľu čakám, kým mi je umožnené naložiť bike do vlaku. Nastupujem a sledujem, ako sa pomaly zbierajú ďalší „horali“. Jeden má už dokonca štartové číslo. Vysvitlo, že štartuje na tour a tak má za sebou piatkovú etapu na Kráľovku- počasie vraj bolo ako na objednávku. Za bujanovským tunelom trochu postrašila hmla, ale o niekoľko minút neskôr a kilometrov ďalej sa rozplynula. Keď sa na obzore vynorili Tatry bez jediného obláčika, bolo jasné, že dnes to bude skvelý deň.  V Poprade vystupuje polovica vlaku a všetky bicykle. V mieste štartu to už vrie ako v úli. Stretávam samé známe firmy - Duda, Jesusa, Danku no a samozrejme hlavného fotografa Dijcka.
Ten vyslovuje prekvapivú myšlienku, že na budúci rok by si to možno skúsil prejsť na Uzzine:-). S každým by sa dalo debatovať ešte dlho o tom, čo je nové, ale čas štartu sa neúprosne blíži.

Radíme sa do štartovacieho koridoru. Je nás čosi vyše 120, na dlhej trati u nás málo vídaný jav. Okolo mňa samí známi, to sa tiež nestáva často. A je to tu - 10.ročník Horala Krejzi je odštartovaný. Prvé rady už pretekajú, my vzadu sa pomaličky rozbiehame a hľadáme vhodnú stopu. Štartové pole sa trhá iba pozvoľna, väčšia účasť oproti iným maratónom je citeľná. Bočíme k prvému dlhšiemu stúpaniu. Predbieham Duda so Slavom. Tí si to zjavne užívajú a tempo prispôsobujú tomu, aby si mohli podebatiť. Ja som podvedome hnaný dopredu, možno aj vidinou toho, že tento rok to nebude až také Krejzi.
Na začiatku stúpania dobieham pekný zadok na konci vláčika bikerov. Chvíľku sa za ním veziem, no a ukazuje sa, že patrí Danke. Sklon kopca sa dvíha a niektorí vpredu zosadajú a tlačia. Mne sa ale tlačiť nechce a tak sa snažím predrať sa vpred. Obieham Danku, ktorá tiež odmieta zosadnúť. Hľadám stopu, ktorou by som sa prekliesnil medzi skupinkou tlačiacich. Idú vo dvojstupe, takže sa mi veľmi nedarí, no napokon ich predsa len predbieham a dostávam sa na vrchol prvého stúpania.

Prichádza zaslúžený zjazdík. Netrvá to dlho, a opäť stúpame. Tentoraz nielen lesom, ale aj lúkami. Nestačím sa čudovať, aké tu máme parádne výhľady - pred rokom nebolo vidieť nič, dnes sú na jednej strane Tatry ako z pohľadnice, na druhej Kráľova Hoľa a začiatok nízkotatranského hlavného hrebeňa. V najstrmších úsekoch niektorí jedinci používajú zaujímavú taktiku - z posledných síl ma prešprintujú, tesne predo mnou zastanú a tlačia. Čistá radosť. Cesta je trochu rozbitá, takže napriek snahe ostať v sedle a obísť ich nakoniec kapitulujem. Pri následnom krátkom zjazde sa dostávame na asfaltku vedúcu k prvej občerstvovačke. Tá je zásobená parádne - voda a jonťák je samozrejmosťou, no majú aj kofolu, jablká, banány, melón, kadejaké keksíky a dokonca pagáče.

Po občerstvovačke je štartové pole natoľko potrhané, že si nezavadziame a každý si ide stopu a tempo, aké mu vyhovuje. Ešte musíme absolvovať jeden kopček do Vikartoviec a nasleduje najdlhšie stúpanie dnešného dňa. V dedine je super atmosféra - povzbudzujú všetci - od detí v kočíkoch po babky v krojoch. Míňam posledné domčeky a začínam stúpať na najvyšší bod - Sedlo Madejovo. V stúpaní ma obiehajú najrýchlejší „lenivci“, teda tí, čo štartovali pol hodinu po nás na trasu Lejzi. Deprimuje ma, keď vidím, ako im to ide. Stihlo ma predbehnúť zo 30 bikerov s modrými číslami, no konečne sa dostávam na lúku, ktorá je vyhradená len pre Krejzistov. Dobieha ma Danka- dávame sa do reči, aby nám posledné stovky metrov do sedla ľahšie ubehli.
Chvíľu držíme rovnaké tempo, no pár metrov pred vrcholom pridávam. Dlhý zjazd nie je vôbec odmenou - mazľavé blato a voľné kamene nedovoľujú užiť si to. Po najprudšom úseku sa dostávam na lesnú asfaltku, ktorá je aspoň trochu oddychová. Ešte jeden krátky výšľap a sú tu staré známe pivničky z Liptovskej Tepličky a za nimi druhá občerstvovačka. Okrem iných tradičných dobrôt nám tetuška ponúka bujón. Minulý rok tu zachraňoval životy, dnes je ale teplúčko, takže ďakujem.

Občerstvený znova nasadám a vydávam sa v ústrety druhému dlhému stúpaniu. Vychádzam z dediny. Oproti mne sa rútia tí, čo už majú Panskú Hoľu za sebou. Mňa to trápenie ešte len čaká. Ale čo to?... na cestu dali nový fajnový štrk. Ide sa po ňom horšie, ako po blate, a tak skúšam krajnú stopu, kde štrk nie je. Tá je úzka a sú v nej pozatĺkané kolíky, takže to tiež nie je veľká výhra. Po štvrťhodinke toho začínam mať dosť. Zosadám a chvíľu tlačím, aby som trochu uľavil ubolenému chrbtu. Predbieha ma Jesus. Znova nasadám a snažím sa udržať s ním kontakt. Čiastočne úspešne, aj vďaka tomu, že on má ešte čas fotiť si výhľady. Ja už meliem z posledného. Konečne prichádzame k tradične blatistému úseku, ktorý je znamením, že sme hore. Pred rokom sa tu čerti ženili, a ja som pochopil, že mi nie je súdené dokončiť. Dnes tu panuje slniečko a pofukuje vánok. Tento úsek je podarený. Hoci som z predchadzajúceho stúpania poriadne vyšťavený, užívam si to tu. Dostávam na ruku zelený náramok, ešte chvíľku sa pokochám zvlnenými lúkami a poďho dole.

Tento zjazd je suchší, ako ten predošlý, ale je rozbitý viac, ako ja. Jesus mi definitívne uniká, ja idem radšej na istotu. Postupne strácam výšku a keď sa už blížim k miestu, kde sa trasa smerom hore a dole spája, zbadám vedľa cesty bike horeznačky, Jesusa s dušou v ruke so sladkokyslým úsmevom na tvári. Ajajáj, niekto to celkom neodhadol. S jemnou dávku škodoradosti a poriadnou dávkou úľavy, že to s ním nedopadlo horšie, schádzam na miesto, kde som sa dnes už raz občerstvoval. Sú tu dva stánky naproti cez ulicu, každý pre jeden smer. Aspoň sa mi tak zdalo. Okrem pitia a jedenia si dávam aj trocha strečingu, do cieľa už veľa neostáva, ale takýto posťahovaný nedôjdem ani na koniec ulice. Prichádza Danka a po chvíľke nasadáme a spoločne vyrážame zdolať posledné desiatky kilometrov. Podľa profilu nás čakajú už len kratšie stúpania a záver, ktorý sa pôjde z väčšej časti v opačnom garde ako prvé kilometre po štarte. Po krátkej rovinke začína solídne asfaltové stúpanie. Po pár minútach trasa zlieza z cesty na zvážnicu. Páliace slnko začína byť otravné a ja dostávam kacírske myšlienky, že by hádam nemuselo byť tak teplo.
Danka ma povzbudzuje, ako mi to ide do kopca na tom „ťažkom endure“. Na to, že „môj milášik“ nemá ani 13 kíl a pod zadkom je 105mm zdvihu, to bolo milé zhodnotenie. No je mi jasné, že Scale to nie je. Pomaly sa mi tieto krátke, slnkom zaliate výšľapy prejedajú a začínam mať problém udržať tempo. Aspoň v zjazdíkoch si to vynahrádzam. V jednom z nich idem, čo to dá - utekám Danke a predbieham dvoch maníkov v žltomodrých dresoch. Ukazuje sa, že som to nejako prepálil. Týpkovia ma po chvíli obiehajú a ja im nijako nestíham.

Odrazu pozerám, že sme pri Šuňavskej občerstvovačke. Hmm, hneď sa mi nevideli tie stúpania, akosi nekorešpondovali s profilom, čo mám na riaditkách. Zdá sa, že v tomto úseku organizatori upravili trať. Občerstvujem sa, prichádza opäť Danka, tiež sa občerstvuje, nasadáme a ide sa do cieľa. Čakajú nás už iba dve krátke stúpania, ktoré sme opačným smerom klesali. Moje nohy už v tom prvom odmietajú poslušnosť. Prískokmi, vyvolanými bojom medzi chcením a vládaním sa ešte snažím udržať s Dankou krok, no nakoniec to vzdávam. Zjavne má lepšie natrénované a ide rovnomerným tempom. Ešte ma na rozlúčku podpichne otázkou „čo, nevládzeš...?“ a stráca sa za obzorom. Hodím do seba niečo sladké na povzbudenie psychiky a oklamanie svalov. Nasadám a so zaradeným gašparkom vytočím na kopec. Konečne prichádza zjazd, po akom moje srdce pišťalo už od začiatku. Pevný podklad, korienky, skalky, jemne krojené zákruty. Mňam mňam. Škoda, že je taký krátky. Prichádza posledné profilom avizované stúpanie a ja mám odrazu síl na rozdávanie. Dokonca sa stáva skutočnosťou to, v čo som už nedúfal - Danku mám znova na dohľad. Horekopcom ju ešte nedobieham, ale šípim, že v zjazde mi to pôjde oveľa lepšie.

Do cieľa je necelých 10km a u mňa začína fungovať program „zamakaj a umri“(-:. Na kopci míňam chlapíka v integrále a chráničoch, sedlajúc ťažkú frírajdovú paripu. Nedbám na neho a púšťam si to dole, čo sa do mňa zmestí. Presvištím okolo Danky, vzápätí  okolo mňa zjazdár. Kopec sa zmierňuje, prechádza do rovinky a nás čaká posledné intermezzo v podobe singláčového korenistého lesíka. Stúpa to trocha nahor, ale hneď by mala nasledovať rovinka a zjazd do cieľa. Áno, rovinka je tu, ale čo to...? Namiesto zjazdu to stúpa...! A nie málo)-:! Toto v profile nemám...tu mi to má stúpať na nejakých maximálne 780m.n.m. a na výškomere mám už skoro 850! Ešte chvíľu sa so mnou organizátori zahrávajú, keď tu v diaľke rozoznávam regulovčíka, ktorý ma navádza prudko doprava na posledný zjazd do cieľa.

Aaach, tak predsa sme sa dočkali. Ale aký zjazd, singletrack plný koreňov a zákrut, ako sa vraví, najlepšie na koniec. Ešte stíham v eufórii obehnúť niekoho, kto so mnou zjavne nezdieľa nadšenie takto ladeného záveru, letím von z lesa a prechádzam cieľovým koridorom. Tu ma odchytávajú zberači čipov. Idem sa zvítať s Dijckom a spol., vyzdvihnúť si cestoviny a kofolu a konečne usadám k stolu. Jedlo vo mne mizne a pomaly mi začína dochádzať, čo sa to vlastne stalo. Na tretí pokus sa mi to konečne podarilo. Aj napriek niekoľkým krízam to nakoniec nebolo také ťažké. Skrátenie trasy to určite uľahčilo, no paradoxne to mne sťažilo tým, že som bol o to viac vyhecovaný a trochu prepálil úseky, kde som mal viac šetriť silami. Pri 115-ke by som si niečo také nedovolil. Pohľad na výsledkovú listinu a dosiahnuté časy najlepších vo mne vzbudzujú obdiv a zároveň pochybnosti, či náhodou nešli na motorkách (-:. Pred takýmito výkonmi rešpekt a klobúk dole. Ja som spokojný aj so svojimi skoro 6 a pol hodinami. Ešte chvíľu rozoberáme so známymi zážitky, no prichádza čas pobrať sa domov. Týmto sa lúčim so Svitom a hádam o rok dovidenia.

Celkovo nemôžem na Horala 2009 povedať jedno krivé slovo, parádna trasa so všetkým, čo k takémuto podujatiu patrí - tiahle aj prudké technické stúpania, dlhé, rýchle, aj technické zjazdy, všetky možné druhy povrchov, zvážnice aj singletracky, luxusné výhľady na Tatry a Kráľovku, perfektná atmosféra na občerstvovačkách, malebné dedinky plné povzbudzujúcich divákov, ihličnaté aj listnaté lesy, lúky, políčka, ovečky, kravičky aj veveričky, skrátka všetko, čo si biker ako ja môže želať. Jediné, čo ma trochu mrzí je, že som nemohol absolvovať tour. Ak sa z toho stane tradícia a počasie nebude trucovať, budúci rok by som si to určite skúsil.

Grafickú časť tohto článku svojimi kresbami prenesenými do formátu jpg dotvoril Dijck.

Fotky z podujatia na ďalšie použitie nájdete v našej fotobanke: http://re-solution.sk/fotobanka.  

DEMA HORAL ALTO MTB maratón - Svit - galéria